Foto: M. Prosman, 16. 8. 2026, poľná cesta Predné pole, Hrnčiarovce nad Parnou smerom na Zeleneč
V nedeľu popoludní pri tridsiatich šiestich stupňoch som si vyšiel na cyklovýlet po poľných cestách medzi Trnavou a riekou Váh. Ráno som nestihol. Iné je čítať o extrémnych horúčavách v klimatizovanej kancelárii a v klimatizovanom dome a iné je prejsť si ich na kolesách. Vidíte to a cítite to naraz.
Na jednej trase prechádzam cez mosty siedmich potokov. Otázka tohto leta znie, čo je pod nimi. Trnávka vyschla úplne. Krupský potok už dávno, Rošlím nedávno, Ronava tiež. Parná a Gidra melú z posledného. Blava je na životne nízkom stave a drží sa zubami nechtami. Pri Križovanoch ju pohltí a ešte posilní Dudváh, ktorý má to šťastie, že priteká od Čachtíc, kde spadlo viac zrážok a po ceste naberá prítoky z dlhšieho úseku.
Z bicykla vidno ešte druhú vec a tú cítiť priamo na koži. Klíma sa mení každých pár sto metrov. Na úseku pri prázdnom poli, kde po zbere nezostalo nič a kde nie je ani remízka, ani stromoradie, ide zo strniska sálavé dusivé teplo, ktoré sa nedá vydýchať. Kúsok ďalej idem popri kukurici so stromoradím a to sálanie zrazu nie je. Kukurica vyzerá po tomto lete úboho, ale ako rastlina si svoju klimatickú funkciu plní a je to cítiť. Dva svety na jednej trase. Núti to k otázke, či je hospodárenie, ktoré vezme pod plodinu každý štvorcový meter a krajine nenechá nič, vo všeobecnosti udržateľné. Stromoradia, remízky, či medziplodiny majú nezastupiteľnú funkciu aj pre zadržanie vody aj pre znižovanie teploty. Nemusím byť expert na počasie, ale logika dá, že sálavé teplo z polí a z nekonečných striech priemyselných budov na juhozápadnom Slovensku dáva stopku príchodu vlhkosti a zrážok. Vidíme to na radaroch. Naozaj sa stačí prejsť na bicykli v horúčave. Výrazne to pocítite.
Vráťme sa k vode samotnej. Keď chemikália znečistí tok a uhynú ryby, je toho plné spravodajstvo. Tu potichu zanikli celé biotopy. Nie jeden druh, nie jedna veľkostná kategória rýb, celé biotopy. Na tréningoch stretávam poľnú a lesnú zver na miestach, kam nepatrí, ako hľadá vodu tam, kde ju jej predkovia nachádzali stáročia. Poľovníci rozviezli do revírov nádoby s vodou. Konkrétnym zvieratám to pomohlo. Vyschnutý potok to nenahradí.
Lokálna epizóda to nie je. Na slovensko-maďarskom úseku Dunaja platia pre nízky stav plavebné obmedzenia a plavidlá s väčším ponorom čakajú. Desiatky obcí zakázali používať pitnú vodu z verejného vodovodu na polievanie záhrad, napúšťanie bazénov a umývanie áut, niekde s nočnými odstávkami dodávky.
Tu sa úvaha láme do práva, lebo o vode máme napísané viac, než sa zdá. Podľa čl. 4 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky vo vlastníctve Slovenskej republiky a štát toto bohatstvo chráni a zveľaďuje v prospech svojich občanov a nasledujúcich generácií. To nie je ozdobná veta. Je to záväzok aj voči ľuďom, ktorí sa ešte nenarodili. V roku 2014 sme do ústavy pridali ešte zákaz prepravy vody odobratej z našich vodných útvarov cez hranice štátu. Ustrážili sme si, aby sa voda zo Slovenska nepredala preč. Neustrážili sme si, aby nám zo Slovenska neodtiekla.
Právo pritom nikomu nesľubuje, že voda bude. Vŕtaná studňa je vodná stavba a odber podzemnej vody z nej je osobitné užívanie vôd, na ktoré treba povolenie podľa § 21 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách (vodný zákon); pri rodinnom dome ho vydáva obec. Vydáva sa najviac na desať rokov a ten istý paragraf v odseku 6 otvorene hovorí, že povolenie nezaručuje odber v povolenom množstve ani v potrebnej kvalite. Povolenie je papier o tom, že smiete čerpať. Nie je to nárok na to, že bude čo. A tu nastáva problém, ktorý sme doteraz nepoznali. Poznali sme, že sa prameň „netrafil“ a bolo treba vŕtať znova, teraz však predtým fungujúce studne vysychajú a to bez akéhokoľvek nároku na náhradu. Je to teda problém nás všetkých.
Áno, v prvom rade je za tým klíma. Menej prší a vyššie teploty odparia viac vody. Rozsah škody je však náš. Správali sme sa, akoby boli zásoby nevyčerpateľné. Sprchujeme sa hodiny v súhrnnom vyjadrení, veľakrát sediac pri tom vo vani, kým všetka tá pitná voda odteká do kanalizácie. Trávniky, ktorých plocha sa neprimerane zväčšila, polievame v nevhodnom čase, keď sa väčšina vody vyparí skôr, než sa dostane ku koreňom; polievanie samo osebe zlé nie je, tá voda ide do pôdy, zlý je čas a spôsob. Pred zimou vypustíme bazén do kanalizácie, teda kubíky vody, ktoré mohli skončiť v pôde na vlastnom pozemku. Priemysel čerpá podzemnú vodu a po vyčistení ju pustí do toku, odkiaľ odtečie preč. Zrážky meriam na dvoch zrážkomeroch od roku 2014 a trend neprišiel zo dňa na deň. Prietoky klesajú roky a vysychanie potokov prestalo byť udalosťou storočia. V hlavách máme dogmu, že Slovensko je unikátna zásobáreň pitnej vody a všetci nám to môžu závidieť. Aký je to omyl, teraz všetci vidíme a cítime. Nebudú zrážky, nebude voda, nebude voda, nebude príroda, akú poznáme.
Riešenie stojí na dvoch nohách a ani jedna sama neunesie váhu. Prvá je systémová a zodpovedá za ňu štát. Jeho úlohou nie je polievať za nás záhrady, ale nastaviť podmienky tak, aby sa vody držalo v krajine viac než dnes, či už v pôde, v mokradiach, v remízkach alebo v stromoradiach, a aby sa rozumné správanie oplatilo. Zatiaľ to funguje opačne. Splachovanie záchoda pitnou vodou je systémová chyba, nie nedbalosť domácnosti, lebo kto ju chce odstrániť, musí prerobiť vnútorné rozvody, zachytávať a upravovať dažďovú vodu a viesť v dome druhú sieť, keďže vlastný zdroj sa s verejným vodovodom prepojiť nesmie. Kto to napriek tomu urobí, zaplatí za tú dažďovú vodu ešte aj stočné, lebo skončí v kanalizácii. Zákon k tomu nikoho nenúti a nikomu za to nič neodpúšťa. Opatrenia na zadržiavanie vody pritom existujú, v koncepciách, vo výzvach aj v desiatkach obecných projektov, len nie sú v mierke, v akej krajina vysychá, a nie sú prepojené s tým, ako hospodárime na pôde a v lesoch. Kým sa to nezmení, ústavný záväzok štátu zostane textom.
Druhá noha sme my a bez nej prvá nezaberie. Zmena v hlavách predchádza zmene v potrubí. Trávnik nie je problém, problém je polievať ho na poludnie. Hodinová sprcha je hodina pitnej vody odtečenej do kanalizácie. Dažďová voda zo strechy má skončiť v záhrade a nie v kanáli, a kto ju tam zvedie, ju ani neplatí, do stočného sa počíta len to, čo z pozemku do kanalizácie naozaj odtečie. Nič z toho jedna domácnosť nevyrieši, a práve preto o tom treba hovoriť nahlas, doma, vo firme aj v obci. Výchova k ochrane vody je dnes rovnako praktická vec, ako bolo triedenie odpadu pred dvadsiatimi rokmi. Ak s ňou nezačneme sami, naučí nás to cena vody, a to je najhorší učiteľ, akého si vieme predstaviť.
Na záver sa patrí priznať, kde stojím. Nie som odborník na klímu, meteorológiu ani poľnohospodárstvo, v týchto veciach som amatér s bicyklom a domácou meteorologickou stanicou. Hnevá ma však, čo sa deje s prírodou v kraji, kde žijem a kde chcem žiť aj ďalej, a ako sa nám podmienky na život menia priamo pred očami. Mám silný pocit, že sa dá urobiť oveľa viac. My občania, a predovšetkým štát, ktorý v ochrane vody, povedzme si to na rovinu, zlyhal. Ja už som začal aspoň od seba. Príroda patrí k tým veciam, na ktoré môžeme byť na Slovensku hrdí a ktoré sme dostali do vienka, bez väčšieho pričinenia. Je to záväzok. Bez vody to už ani zďaleka nebude tá príroda, ktorú tu túžime mať a ktorú milujeme.
