„Veď bývalá si za moje výživné kupuje topánky.“
„Neplatím výživné matke, ale dieťaťu.“
S podobnými výrokmi sa v našej advokátskej praxi stretávame pomerne často. Otázka, na čo vlastne slúži výživné, patrí medzi najčastejšie nedorozumenia po rozchode alebo rozvode rodičov.
Pravdou je, že výživné nie je určené rodičovi, ale dieťaťu. Rodič, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, s týmito finančnými prostriedkami hospodári tak, aby zabezpečil všetky odôvodnené potreby dieťaťa.
Čo hovorí zákon?
Vyživovaciu povinnosť rodičov upravuje zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine.
Podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine:
„Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.“
Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine:
„Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.“
Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd zároveň prihliada aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará (§ 62 ods. 4 zákona o rodine). Zákon zároveň výslovne ustanovuje, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov (§ 62 ods. 5 zákona o rodine).
Tieto ustanovenia zároveň vysvetľujú prečo je nesprávne vnímať výživné ako peniaze určené druhému rodičovi. Zákon vychádza z princípu, že obaja rodičia majú povinnosť podieľať sa na zabezpečení potrieb dieťaťa – jeden spravidla každodennou osobnou starostlivosťou, druhý najmä finančným plnením.
Čo všetko sa z výživného uhrádza?
Mnohí rodičia si pod pojmom výživné predstavia len náklady na jedlo alebo oblečenie. V skutočnosti je jeho účel oveľa širší.
Výživné slúži na zabezpečenie všetkých odôvodnených potrieb dieťaťa, medzi ktoré patria najmä:
- strava,
- bývanie a primeraná časť nákladov na domácnosť,
- oblečenie a obuv,
- školské potreby,
- mimoškolské aktivity a krúžky,
- zdravotná starostlivosť a lieky,
- hygienické potreby,
- doprava,
- kultúrne, športové a spoločenské aktivity,
- primerané náklady na rozvoj talentu, vzdelávania či záujmov dieťaťa.
Nejde teda o jednorazový príspevok na konkrétnu vec, ale o pravidelný príspevok povinného rodiča na celkové zabezpečenie života dieťaťa.
Môže si rodič z výživného kúpiť niečo pre seba?
Práve tu vzniká najviac sporov.
V bežnom živote totiž neexistuje „samostatná peňaženka“, z ktorej sa platia iba výdavky dieťaťa. Rodič hradí nájom, energie, potraviny, drogériu či ďalšie výdavky zo svojho účtu. Výživné sa tak prirodzene stáva súčasťou rodinného rozpočtu. To však neznamená, že výživné je určené na osobnú spotrebu rodiča. Ak matka alebo otec z vlastných príjmov zabezpečuje všetky potreby dieťaťa a následne si kúpi napríklad topánky alebo kabát pre seba, nemožno automaticky tvrdiť, že „minul výživné na seba“. Takéto zjednodušenie nezodpovedá realite fungovania spoločnej domácnosti. Rozhodujúce je, či sú odôvodnené potreby dieťaťa riadne zabezpečené.
Musí rodič preukazovať, na čo výživné minul?
Aj s touto otázkou sa v advokátskej praxi stretávame veľmi často.
Slovenský právny poriadok vo všeobecnosti neukladá rodičovi, ktorý má dieťa vo svojej osobnej starostlivosti, povinnosť viesť evidenciu alebo druhému rodičovi predkladať bločky či vyúčtovanie toho, na čo bolo výživné použité. Výživné totiž nie je určené na financovanie jednotlivých položiek, ktoré by bolo potrebné následne vyúčtovávať. Je určené na zabezpečenie odôvodnených potrieb dieťaťa ako celku. To samozrejme neznamená, že s výživným možno nakladať svojvoľne. Ak by rodič dlhodobo zanedbával potreby dieťaťa alebo výživné zjavne nepoužíval na jeho prospech, mohlo by to mať význam pri ďalšom rozhodovaní súdu vo veciach starostlivosti o maloleté dieťa. V bežnej praxi však platí, že rozhodujúce je, či sú potreby dieťaťa riadne zabezpečené, nie existencia pokladničných blokov za každé euro výživného.
Výživné nie je odmena ani sankcia
V praxi sa stretávame aj s názorom, že výživné je akousi odmenou pre druhého rodiča alebo naopak trestom pre rodiča, ktorý s dieťaťom nežije. Takéto chápanie je nesprávne. Vyživovacia povinnosť patrí medzi základné zákonné povinnosti rodičov voči svojim deťom. Ak jeden z rodičov zabezpečuje každodennú osobnú starostlivosť o dieťa, druhý rodič svoju časť tejto povinnosti spravidla plní platením výživného. Nejde o finančné plnenie v prospech bývalého partnera, ale o zákonný príspevok na zabezpečenie potrieb spoločného dieťaťa.
Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov
Pri určovaní výšky výživného súd neposudzuje len nevyhnutné výdavky na dieťa. Jednou zo základných zásad rodinného práva je, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Ak sa zlepšia príjmové alebo majetkové pomery rodiča, môže to byť dôvodom na zvýšenie výživného. Rovnako pri podstatnej zmene pomerov môže byť namieste aj jeho zníženie.
Záver
Výživné nie je finančný dar druhému rodičovi ani prostriedok na riešenie konfliktov po rozchode.
Jeho jediným účelom je zabezpečiť, aby malo dieťa vytvorené primerané podmienky na život, vzdelávanie, zdravý vývoj a aby sa mohlo podieľať na životnej úrovni svojich rodičov.
V rodinnoprávnych sporoch je časté, že u rodiča emócie prevážia nad právnym pohľadom na vec. Práve preto je dôležité poznať nielen rozšírené predstavy o výživnom, ale predovšetkým jeho skutočný účel podľa zákona. Ak medzi rodičmi vznikne spor o výšku výživného alebo o jeho plnenie, vždy odporúčame vychádzať zo zákonných pravidiel, ustálenej súdnej praxe a predovšetkým z najlepšieho záujmu dieťaťa. Ako advokátska kancelária špecializujúca sa na rodinné právo Vám aj v tejto oblasti poskytneme komplexné právne služby a odborné právne zastúpenie.
