Daňový úrad smie vyrubiť daň aj bez dôkazu viny. Vyšetrovateľ bez dôkazu úmyslu obviniť nesmie. Tu sa rozhoduje obhajoba.
Účtovníčka našla na svojom stole doklady o nákupe a zaúčtovala ich v presvedčení, že patria firme. Nepatrili. Nechal ich tam obchodný partner, ktorý chcel, aby mu firma na ich základe vypočítala bonus za poskytnuté služby, no v tom čase vo firme nikoho kompetentného nezastihol. Cudzie doklady znížili firme základ dane a nikto si to nevšimol až do daňovej kontroly. Správca dane chybu odhalil, uzavrel, že účtovníctvo je nevierohodné, a dorubil firme daň vo výške desiatok tisíc eur. Vyšetrovateľ potom obvinil konateľov aj firmu zo skrátenia dane a skutkovú vetu uznesenia v podstate opísal z daňového rozhodnutia. Obvinenie napokon zrušili a trestné stíhanie sa skončilo. Dorubená daň zostala.
Daňové a trestné konanie posudzujú ten istý skutok podľa opačných pravidiel. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok) preukazuje skutočnosti rozhodujúce pre daň daňový subjekt, vrátane vierohodnosti, správnosti a úplnosti svojich evidencií. Čo nepreukáže, správca dane neuzná. Na zavinení nezáleží, rozhoduje dôkaz. Áno, bojujeme na súdoch za spravodlivejšie rozloženie dôkazného bremena, ale to je iná téma.
Trestné právo stojí na opaku. Každý je nevinný, kým súd nevysloví vinu právoplatným rozsudkom (§ 2 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z., Trestný poriadok), a skrátenie dane je trestné, len ak ho páchateľ spáchal úmyselne (§ 17 Trestného zákona). Vyšetrovateľ musí zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností a objasňovať aj okolnosti v prospech obvineného (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku). Rozhodnutie správcu dane ho pritom neviaže, ak ide o posúdenie viny (§ 7 ods. 1 Trestného poriadku). Daňový zákon postihuje, čo ste nepreukázali. Trestný zákon postihuje, čo ste chceli.
Daň firma neubránila. Chyba v účtovníctve bola skutočná a pre daňové konanie to stačí. Úmysel však vyvrátili svedkovia. Obchodný partner vysvetlil, prečo a kde doklady nechal. Účtovníčka opísala, ako ich našla a prečo ich považovala za firemné. Konateľ ich výpovede potvrdil. Výpovede do seba zapadali a boli hodnoverné. Z nich vyplynulo, že nikto vo firme nevedel, že zaúčtované doklady sú cudzie. Chyba v účtovníctve je dôvod na dorubenie dane, nie dôkaz úmyslu ju skrátiť.
Obhajobu podoprelo aj iné daňové rozhodnutie. Iný správca dane posudzoval pri inej dani tú istú firmu za to isté obdobie a skutočnosť, ktorú prvý úrad považoval za nepreukázanú, nespochybnil. Daň jej upravil z iného dôvodu. Jedna firma, jedno obdobie a dva úrady s protichodným záverom o tom, čo firma nepreukázala. Ak sa nezhodnú dvaja správcovia dane, vyšetrovateľ nemôže bez nových dôkazov tvrdiť úmysel bez dôvodných pochybností.
Stávka pritom nebola malá. Skrátenie dane nad 20 000 eur sa trestá odňatím slobody na jeden až päť rokov (§ 276 v spojení s § 125 ods. 1 Trestného zákona).
Z prípadu plynú tri poučenia pre každú firmu. Prvé: kontrola je od prvého dňa aj prípravou možného trestného spisu. Chybne zaúčtované doklady sa tu stali hlavným dôkazom proti konateľom. Ak chybu vo vlastnom účtovníctve objavíte, vysvetlite hneď, ako vznikla, a doložte to. Druhé: o úmysle rozhodujú ľudia, nie doklady. Svedkovia vypovedali zhodne a táto zhoda niesla dôveryhodnosť konateľov viac než akýkoľvek papier. Tretie: ak vašu firmu kontroloval viac než jeden úrad, čítajte ich rozhodnutia vedľa seba. Rozpor medzi nimi je pre obhajobu cennejší než najlepší právny argument.
Ak už obvinenie prišlo, prvá otázka neznie, či daň bola vyrubená správne. Znie, čím vyšetrovateľ dokazuje úmysel. Odpoveď sa hľadá v daňových spisoch: kde úrad úmysel len predpokladal, kde si úrady protirečia a čo svedčí v prospech konateľa. Obhajcom môže byť len advokát (§ 36 ods. 1 Trestného poriadku), lenže obhajobu nepostaví ten, kto daňovému protokolu nerozumie. V tomto prípade rozhodli zhodné výpovede svedkov a dve daňové rozhodnutia, ktoré si odporovali.
